Králikárne, betónové kocky – týmito a mnohými ďalšími prívlastkami častujú domy na sídliskách ich neprajníci. Paneláky a život v nich ale nie je taký šedivý, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tak poďme zbúrať pár…nie, panelákov naozaj nie. Skôr stereotypov, ktoré o nich panujú.

Čo v tých panelákoch robíte?

Keď nič nepestujete ani nechováte, musíte mať toľko voľného času. Alebo: Čo vy môžete v tom paneláku robiť, keď nemáte záhradu? Táto logika v myslení je medzi pospolitým ľudstvom stále veľmi rozšírená. Hoci sa to niekedy zdá takmer neuveriteľné, aj ľudia z panelákov sú len obyčajnými ľuďmi – majú svoje povinnosti, starosti aj radosti, živia rodiny. Absencia záhonu pred domom z nich ešte nerobí automaticky lenivcov. A ďalšia vec: to, čo si „panelákoví“ ľudia nevypestujú, si musia dokúpiť.

Strata súkromia je ilúziou

Predstava bývania, kde vás zhora, zdola, sprava aj zľava delí od susedov, de facto cudzích ľudí, nanajvýš niekoľko desiatok centimetrov hrubý múr, je pre mnohých desivá. Lenže skutočnosť taká strašná nie je. Ak nebudete mať šťastie na heavymetalovú rodinu, mala by byť susedká symbióza celkom v pohode. Navyše, keď mnohých susedov za celý týždeň možno ani nestretnete. Je to taká anonymita veľkomiest, len v malom.

Hluk, hluk, všade samý hluk

Ani argument všade prítomného hluku v meste tak celkom neobstojí. Samozrejme, záleží na tom kde bývate – v blízkosti frekventovanej cesty budete mat pokoj len ak zatvoríte okná. Avšak čo je hluk z premávky pod oknami oproti kvíleniu píly pri rezaní dreva. Väčšina sídliskových panelákov je ale postavená ďalej od ciest a tak je hlučnosť, ktorá zvonku preniká, naozaj prijateľná.